Projekt Ruiny – “mezičas” ako fotografický projekt zachytávajúci pamäť doby mesta, miesta premien a citu k okoliu. V projekte sa budem predovšetkým zameriavať na fotografovanie architektonického rázu okolia v kontexte jeho premeny k času a miestu/mestu. Vychádzam z odkazu romantizmu, hlavne Caspara Davida Friedricha. Premeny krajiny industrialnej k súčasnej postindustriálnej v dobe poznačenej hlboku krízou ekonomickou tak i krízou identity samotnej. Vnímam priestor a “Ruiny” ako memento doby. Opustené stavby vo výstavbe meniace sa postupne na totemy pamäte.
Tieto objekty postupne transformujú aj svoje okolie v ktorom sú situované a preto považujem za dôležité ich fotografické znázornenie a zachytenie v ucelenom fotografickom cykle. Tento projekt má za úlohu a cieľ vytvoriť isté okná doby. Chcem sa venovať vizuálnemu zobrazeniu “Ruín” nie romantickým pohľadom z pôvodu minulosti, ale súčasným “napáchnutím” doby apokalypsy. Vizuálne predstaviť pamäť a navigáciu, aby sme sa zorientovali v chaose neviditeľných premien bez toho, aby sme potlačovali tento jav v ktorom su “Ruiny” živnou pôdou.

Dlhodobo mám vzťah k romantickej maľbe napríklad aj C. D. Friedricha a jeho práca ma vždy zaujímala. Koncepcia romantického obrazu bola akýmsi oknom, výhľadom a premyslenou kompoziciou navrhnutá aby znázorňovala istú atmosféru a náladu. Rozmýšlal som nad tým čo by bolo dnešným ekvivalentom.
Profesne sa zaoberám fotografiou architektúry. Pri mojich cestách som objavil tému ruín.

Téma ruín je niečím čo nám pomáha nahliadnuť na súčasnosť zároveň prehodnocuje vnímanie sveta. Romantické chápanie ruín nemôže po skúsenosti s priemyselnou transformáciou planéty zostať rovnaké. Ruina si zachováva dve pôvodné zložky. Uvoľňuje emócie a umožňuje vcítenie. Je koncentrátom času historického, biologického a je spojená s formou bezčasia. Dokáže zastaviť bezčasie a prepája ho s na nadčasovú linearitu.

Ruina dnešného človeka nie je ruinou priemyslového človeka ktorý nahliadal na stredoveké torzo ako na prekonanú koncepciu, je fragmentom doby na ktorý nepozerám z pozície nadradenosti, ale na súčasť istej kultúrnej vrstvy.

Naďa Argiropulu v texte k ruinám hovorí: “Možeme prechádzať ruinami bez toho, aby sme o tom vôbec vedeli. Novo vytvárané ruiny sú dizajnované tak, aby zakrývali procesy prebiehajúce za nimi.”

Runy minulych dôb pre nás predstavujú skôr obrazy “Ruín” ktoré nám ponúkajú možnosť cestovať v čase a priestore. Kdešto “Ruiny” súčané vieme pocítiť, ponúkaju nám prežitú skúsenosť a cit. Dôležitým prvkom ruiny je čas.

Tieto mohyly mobility a obelisky, mementá doby chránené pamäťou vlastnou, pamäťou druhých, ako piesečníky časov minulých a budúcich. Tvoria základy časových bublín akoby sa na ne nevsťahoval lineárny tok času singularity prítomnosti. Vytvárajú brány svetov bez nutnosti vlastnenia kľúčov.

Pojem “Ruina” označuje objekt nadčasový a vzdialený uz cudzieho celku. Inakosť sa prenáša aj na iné pojmy – objekty a subjekty odchylujúce sa od štandardov. “Ruina” je spojenim architektúry, neživých a živých objektov je plná štruktúr a citov. Z priemyslovej ruiny možeme získať informácie o našej postpriemyslovej prítomnosti. Zaujíma ma predovšetkým zobrazenie súčasných ruín ktoré su svedkami a výsledkami dnešnej doby, rozličných snažení, zostupov a pádov.